performancia
Podriadenie sa jednotlivca mocenským systémom, a tým aj podriadenie subjektu určitým formám sociálneho tlaku – ktorý spochybňuje vnímavý postoj a samotnú subjektivitu – vysvetľuje Foucault vo svojom pojednaní „o smrti subjektu”. Mocenský systém primárne ovplyvňuje jednotlivca tým, že ponúka také formy organizácie, vďaka ktorým sa jedinec v konečnom dôsledku podriadí moci a tým sa stáva zraniteľným. Keď sa civilizácia pod vplyvom novej moci skonsoliduje do spoločenských foriem, individuálna iniciatíva sa už nevie presadiť. Pre kapitalizmus je charakteristická rýchla produkcia a viera, že všetko sa dá nahradiť – takto sa dve entity, systém a človek navzájom rušia, čo sa však predsa nerovná nule. Odcudzeným nálezom sú opustené priestory, množstvo rôznorodých odpadov, v ktorých sa sám človek stáva odpadom produkovaným systémom. Daný paradox sa autorka snažila vyjadriť v tejto performancii. Organické bytie človeka sa objavuje v dynamike rúk, neotrasiteľnej a večnej spolupatričnosti tela a prirodzenosti plátna. Zahaľovanie a potláčanie identity, použitie plastu, odpadu a čiernej farby vyjadruje zameniteľnosť, a neosobnosť identity a tým aj subjektu. Kontrapunkt a dynamika týchto dvoch tvorí drámu obrazov, ktorú umocňuje kontrast medzi zvukom generovaným umelou inteligenciou a ľudským hlasom.